Revolúcia na Ukrajine a dedičný hriech

Píše sa dátum 11.9.2001 a ľudia celého sveta so zhrozením sledujú priamy prenos teroristického útoku na Svetové obchodné centrum v  New Yorku. Zábery vyvolávajú strach, depresiu i žiaľ nad hroznou udalosťou.

Ako súvisí pád Dvojičiek s akuálnymi udalosťami na Ukrajine?

Udalosti  11. septembra predstavujú verejný  začiatok novej svetovej revolúcie, ktorá ukončila obdobie demokracie. Táto revolúcia stále trvá, prebieha krajinami po celom svete a smeruje k Novému svetovému poriadku.

Tak ako kedysi Veľká októbrová revolúcia (údajne) začala výstrelom z Aurory, aby skoncovala s monarchiou a začala s komunizmom, tak i kedysi útok na Dvojičky nebol nič viac a nič menej než novodobý výstrel z Aurory, ktorý oznamoval koniec obdobia demokracie a prechod k Novému svetovému poriadku (alebo k post- demokracii, či k mediokracii – vláde médii).

Kto z nás by chcel byť svedkom rituálnej vraždy, ktoréj sa dopúšťajú satanisti? A predsa dňa 11. Septembra bola takáto žertva predmetom verejného vystavenia. Po prvý krát mohol byť satanovej rituálnej žertvy účastný celý svet, a to v priamom prenose, skrze média. Takmer 3000 ľudských životov obetovaných v jeden deň, v jednom okamyhu, aby mohol byť zavedený Nový poriadok. Oltár tejto satanskej ohavnosti nebol ukrytý niekde v útrobách satanovej cirkvi, totiž oltárom, kde sa žerta vykonala, boli samotné médiá.

Dnes sa mediálny priestor potvrdzuje ako najväčšia synagóga Satana: najväčší priestor pre lži a vraždy, pretože i pán tohto priestoru, diabol, je klamár a vrah od počiatku. V tomto priestore sa odohrala vojna v Afganistane, Iraku a revolúcie v ďaľších 20 krajinách, na tomto oltári každá z nich uskutočnila svoju krvavú žertu ľudských obetí, ktoré si antikrist zakaždým vyžaduje. Vyžaduje si ich, aby ešte raz preklial zem Káinovou krovou a väčšmi nad ňou vládol, aby na tomto oltári „kanonizoval“ zrádcov ako mučeníkov a hrdinov, aby z tohto oltára verejne vyhlasoval lož za pravdu.

Nový svetový poriadok a Ukrajina

 Odpovedať na otázku kto konkrétne má v tomto Novom poriadku skutočne moc je takmer nemožné, vieme len, že na jeho vrchole je sám Satan – knieža tohto sveta. Vieme však i celkom s istotou povedať, kto vladu v Novom poriadku nemá. Posledné udalosti na Ukrajine ukazujú, že skutočnú štátnu moc už určite nemajú zvolení politici. Viktor Janukovič je legitímy prezident, zvolený v slobodných voľbách. Prezident, ktorý má v rukách políciu, vojsko, má vačšinovú podporu v parlamente, a predsa prehráva, a predsa 22. Februára 2014 podpisuje svoju faktickú politickú rezignáciu. Prečo tomu tak je?

Môžme vidieť v zásade 2 dôvody:

1. Nástroje moci fungujúce v demokracii  v Novom svetovom poriadku nefungujú 

Je potrebné si uvedomiť, že právne inštitúty ako slobodné voľby, legitímna vláda a vôľa väčšiny sú nástrojmi moci, ktoré možno fungovali v demokracii, v Novom svetovom poriadku sú už len divadlom. Nový svetový poriadok ich totiž používa iba ako stereotypy - pozitívne pojmy, s ktorým v skutočnosti  manipuluje podľa vôle toho, kto má skutočne moc. Tieto nástroje vládnutia sú rešpektované len do tej miery, do akej Novému poriadku slúžia. Preto je v Novom svetovom poriadku vskutku jedno koho bude verejnosť voliť, ten či onen politik sa podriadzuje vôli nie väčšiny, ale tým, ktorí sú za Novým poriadkom, nazvyme ich globalisti. Ich cieľ je jasný: redukcia obyvateľstva pomocou homosexualizmu a juvenílnej justície. Proces zosadenia Viktora Janukoviča je toho len ďaľšim dôkazom: vzoprel sa globalizácii nepodpísaním Asociačnej zmluvy s EÚ, čomu nalsledovala revolúcia.

2. Tajomstvo dedičného hriechu  alebo „Kto popiera učenie o dedičnom hriechu, tomu sú dejiny ľudstva nepochopiteľným tajomstvom; len ten, kto toto učenie uznáva rozumie sám sebe i dejinám ľudstva“ (Ketteler.)

Paradoxom je, že prvú revolúciu (odhliadnúc od vzbury anjelov) diabol úspešne uskutočnil už v samotnom raji. To je prosto historický fakt a táto história sa opakuje i dnes na Ukrajine.

Tak ako v raji človek nepočúval Boha, ale diabla, tak i dnes kresťania- veriaci, i neveriaci nepočúvajú Pánov hlas, ale hlas satanovej synagógy: médii. Diablov úspech spočíval v tom, že zaujal pozornosť Evy a vstúpil s ňou do dialógu, jeho zvod bol úspešný preto, lebo sa mu podarilo v prvom rade odvrátiť ľudskú tvár (oči, uši i jazyk, hlas,...) od tváre Božej. Tak ako kedysi u Evy, i dnes diabol odvracia tváre ľudí k svojmu obrazu: Ak je diabol klamár a vrah od počiatku, potom média sú bez pochyby stvorené na jeho obraz. Tak ako dialóg Evy s diablom bol určite dopredu prehratý boj, veď človek sám môže len tažko zvíťaziť nad anjelom,  tak i Janukovič  mohol len ťažko poraziť prichádzajúci Nový poriadok pomocou dialógu alebo pasivity. Prečo Janukovič prehráva? V prvom rade zrejme preto, že nepoznal diablovu lož,  klamlivé princípy Nového poriadku, ani jeho technológie revolúcii, ktoré sa opakujú po celom svete, a teraz prišli na Ukrajinu. Janukovič zdá sa byť v tomto ako Eva v raji, ktorá nepoznala manipuláciu a spôsob lži hada, nepočítala s tým, že je lstivejší ako všetky ostatné zvieratá. 

Ale i keby ich Janukovič poznal, na víťazstvo by to nestačilo. Poznanie totiž nadúva, ale láska buduje.  Potreboval  nielen poznať tajomstvo dedičného hriechu v človeku, v národe,i  v sebe samom, ale aj mať lásku k Bohu. Skrze túto lásku poznávame to, že víťazstvo človeka nad anjelom smrti nie je v ľudskom intelekte, v jednotlivých cnostiach, ale v silmom spojencovi, ktorým je sám Boh, v ktorom človek víťazí nad sebou či Diablom nie vlastnou silou, ale vierou v toho, ktorý premohol svet.

 Jedine neoblomná, mučenícka láska ku Kristu môže poraziť Satana a jeho Nový poriadok. Tá dáva silu k radikálnemu oddeleniu sa od zla, očistije človeka i celý národ od zvodcov i zradcov.  Nekompromisné potlačenie Euromajdanu ako ikony homosexualizmu a juvenílnej justície, zabratie médií, ktoré do národa vteľujú lož a vraždu, to všetko si vyžadovalo obetavú lásku, ktorá dáva silu riskovať, že človek stratí i svoj vlastný život.

Ale ľudská duša sa prirodzene rodí rozjitrená dedičným hriechom:  už rozum prvých ľudí sa jeho následkom zatemnil, ich vôľa bola oslabená a naklonená k zlu, už naši prarodičia stratili milosť posväcujúcu, a preto sa Bohu stali protivnými a nemohli už prísť do neba. Toto je prirodzené dedičstvo nás všetkých a Viktor Janukovič zdá sa byť posledným príkladom. Ukázal sa byť neschopný rozumom jasne a včas rozlíšiť situáciu na Ukrajine, a ak aj miestami mal dostatok svetla, nemal dostatok vôle a razantnosti preto, aby si silou vynútil rešpektovanie zákonov. Naopak, dovolil, aby sa kriminálnikom udeľovali hromadné amnestie, aby boli rozohnaní nie zradcovia, ale berkut, dopúšťal sa dialógu s politikmi z EÚ, médiám ponechal priestor pre manipuláciu, toto všetko znamenalo postupnú kapituláciu a odovzdanie  víťazstva do rúk globalistov i antikrista, ktorí si želajú eurointegráciu .

„Kresťanmi sa nerodíme, ale kresťanmi sa musíme stať.“ (sv. Hieronym)

Na príklade Viktora Janukoviča má každý príležitosť uvedomiť si realitu dedičného hriechu. Jeho prítomnosť  sa častokrát ukazuje až v kritickej situácii. Najväčším nešťastím pre človeka bezpochyby je, keď touto kritickou situáciou je až hodina jeho smrti, hodina zúčtovania. Preto nie v hodine smrti, ale už dnes máme prežívať pokánie a realizovať slová proroka Eliáša: „Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ (1 Kr 19,4), tak, ako nám to ukazuje i tento príbeh:

 Istý drevár v prítomnosti kniežaťa, u ktorého pracoval, hrozne nadával na Adama a Evu, že tak ľahko prestúpili prikázanie a uvalili také nešťastie na svojich potomkov. „Ja a moja žena by sme iste neboli byvali takí bláhoví,“ hovoril. Knieža odvetil: „Nuž dobre, uvidíme! Odo dneška sa budete, ty a tvoja žena, mať u mňa ako ráji; ale príde aj deň skúšky.“ Manželia dostali krásny príbytok a odev, nemuseli už pracovať, boli každý deň pozvaní ku kniežaciemu stolu, skrátka už nevedeli nič o slzách a pote. Nadišiel deň skúšky. Na jeden veľký sviatok dal onen pán nosiť na stôl najvyberanejšie jedlá a konečne i jedlo, ktoré bolo zakryté tanierom. Zároveň povedal: „Zo všetkých jedál môžte jesť iba z tohto nie, pokiaľ sa nevrátim; ba ani dotknúť  sa ho nesmiete;  ak ma neposlúchnete, bude koniec vašeho šťastia.“ Potom odišiel do záhrady a dlho sa nevracal. V oboch ľuďoch rástla zvedavosť viac a viac; žena sa už nemohla udržať a zľahka poodkryla horný tanier. Ale neštastie už bolo hotové; krásny vtáčik vyletel z misy a oknom rýchlo von. Tu však i prišiel onen pán a vyhnal oba zo svojho zámku, pričom  im dal múdre ponaučenie na cestu – Tu uvideli obraz ľudskej krehkosti!...