RYTMUS a EGO - katolícky pohľad na hudbu nielen na Slovensku
„Strážiť je nutné len malé tajomstvá. Veľké tajomstvá bude strážiť sama verejnosť tým, že im nebude chcieť veriť.“
Marshall McLuhan, in: Smrt ve středu, str. 16
"Rock bol vždy hudbou diabla."
David Bowie, Rolling Stone magazine (Feb. 12, 1976)
"Ak si niekto myslí, že diabol nechal hudbu tak, je tak oklamaný, že to ani nie je vtipné."
Christian Berdahl
Kauza RYTMUS
Pátranie po historických koreňoch nielen rockovej hudby.
Rytmus je kráľ a mnohým ľuďom na Slovensku, možno aj rockerom, sa to nepáči. Oveľa skôr, než bol Rytmus a celý rep, exitovala rocková hudba. Oveľa skôr než bola rocková hudba, po celom svete existovala hudba pohanská.
Presuňme sa teda niekde pred rok 1807. Na západných pobrežiach Afriky je deň ako každý iný: z domorodých osád sa ešte vždy, aj po 1800 rokoch kresťanstva, ozývajú rytmické údery bubnov. Nenašli sa tam len tak náhodou, sú nevyhnutnou súčasťou niečoho, čo sa nazýva vudu. A vudu bolo už po stáročia africký rituálny kult uctievania božstiev (kresťania vedia, že sú to démoni).
Vudu skladby priamo od démona.
Kde sa to ale berú tieto vudu mnohovrstvové bubnovania?
Kto by trochu nazrel, napríklad len do wikipédie, zistil by, že sú iba dva spôsoby, ako je možné skladbu zahrnúť do vudu „spevníka“.
Prvý, ak niekto počul skladbu vo sne – verí sa, že to dostal ako zjavenie od ducha.
Druhý, ak je osoba v stave tranzu (počas vudu rituálu) a požiada ľudí okolo, aby skladbu zahrali a zapamätali si ju. Vtedy je skladba daná priamo od ducha (démona).
Prísne pravidlá pre začlenenie skladby do vudu repertoáru sú tu preto, aby skladby skutočne pôsobili. Nie hocijaký rytmus má moc privolať božstvo.
Ďalej sa o vudu dočítame, že aby sa účastník rituálu dostal do tranzu, dodržuje sa nasledovný postup:
1. Príprava
2.Vzývanie – invokácia ducha
3. Posadnutie duchom
4. Rozchod s duchom.
Každá časť má svoju skladbu. Vudu skladby (čo nie je nič iné než rytmické bubnovanie) sú používané na otvorenie brány medzi božstvami (démonmi) a svetom ľudí a (skladby) pozývajú duchov (démonov), aby niekoho posadli.
Toľko nás poučila všetkým dostupná wikipedia. Každý sa teda môže presvedčiť, že hudba má veľkú duchovnú moc, najmä ak ju niekto dostane ako inšpiráciu od ducha. Dostali sme sa k jednoduchej, ale o to zaujimavejšej pravde:
Hudba je médiom (sprostredkovateľom) ducha.
Čo to znamená v praxi? Médiom Ducha v kresťanstve je viera. To jest keď kresťan (rozumej pokrstený) chce prijať dar Svätého Ducha, je potrebné veriť v evanjelium a činiť pokánie (Sk 2, 38;19,1-8). Keď ale chcete prijať ducha počas vudu rituálu, viera v nejakého boha nie je potrebná. Postačí nechať sa viesť polyrytmickým bubnovaním. Čo to znamená „nechať sa viesť“? To znamená tlieskať, skákať, kmitať hlavou, proste tancovať a spievať tak, ako bubnovaný rytmus káže. Nevyžaduje sa pritom žiadna viera, médiom je jednoducho len vudu skladba.
Toto je dôležité, preto opíšme aspoň krátko, aké sú následky posadnutia počas vudu rituálu.
Ešte stále sme teda na západnom pobreží Afriky, kde práve prebieha jeden z takýchto rituálov: bubny hrajú už niekoľko hodín, nie hocijaký ale ten správny rytmus, ktorý vyvoláva konkrétneho boha, tanečník sa zvíja a skáče tak, ako rytmus káže. A zrazu sa dostáva do tranzu, démon práve vstúpil do jeho duše. Následky? Jeho fyzické a duševné sily sú okamžite zvýšené; sám sa stáva bohom. Ako? Jednoducho prostredníctvom tej správnej hudby. Tance často končia hromadnými orgiami. (John H. Steele, World of The Unexplained, 1977, str. 9,10)
Čo ak ale vudu šamani nemajú čas hodiny a hodiny bubnovať alebo účastníci rituálu nemajú čas hodiny a hodiny tancovať? Aby sa človek otvoril démonickej bytosti, musí sa úplne oddať rytmu, musí odstrániť svoje morálne a spoločenské zábrany, umŕtviť akúkoľvek sebakontrolu, hlas svedomia, strach z toho, čo si o mne povedia ostatní... a to sa deje postupne, častokrát si to vyžaduje hodiny a hodiny tanca. Ale je tu riešenie. Volá sa to: drogy. Tie odstraňujú zábrany a sebakontrolu na počkanie. Vo vudu a iných pohanských rituáloch sa drogy používajú na to, na čo je katalizátor v chemickej reakcií: urýchľuje chemickú reakciu a znižuje aktivačnú energiu. Inak povedané, posadnutie pod vplyvom drogy je rýchlejšie a s menšou námahou.
Podčiarknuté a zhrnuté: vudu náboženstvo je čisto zmyslové, dionýzovské. V podstate sú 3 veci, ktoré nájdete v pohanských rituáloch:
Drogy, polyrytmickú hudbu a sex. To sa nie náhodou nápadne podobá na heslo: sex, drugs and rock & roll. Vrátime sa k tomu trochu neskôr...
V Kongu a Yruland, sú zložité vrstvy mnohorytmického bubnovania považované za primárny zdroj okultnej sily, nielen pred rokom 1800 ale aj dnes. (Richard Hodges, “Drum is the Ear of God,” Material for thought No. 13 (San Francisco: Far West Press, 1992).
Vudu hudba nielenže je médiom ducha, nielenže vedie k posadnutiu, nielenže je zdrojom fyzickej a duševnej sily, nielenže častokrát končí orgiami, ale je celá od diabla, ako aj celé uctievanie pohanských bohov.
Stalo sa však, čo nikto nechcel. Do roku 1807 stihol obchod s otrokmi priviesť toto náboženstvo do USA. Tak vzniklo tzv. Luisiana vudu, ktorého centrom bolo New Orleans. Akoby nechtiac vudu opustilo brehy západnej Afriky, aby si získalo celý svet.
Černosi žijúci v USA si vytvorili svoj vlastný hudobný štýl, ktorý sa volá blues. Blues ale vudu neopustil, naopak, vudu rytmy sú jeho podstatou.
Tak sa dostávame z Afriky do USA až do 30. rokov 20. storočia. Tu sa odohráva nasledovný životný príbeh:
Mladý človek menom Robert Johnson žil na plantáži v Mississippi, Johnson mal veľkú túžbu stať sa veľkým bluesovým muzikantom. Niekto mu povedal, že má vziať svoju gitaru na križovatku blízko Dockeriho plantáže o polnoci. Tam sa stretol s veľkým čiernym mužom (v skutočnosti s diablom), ktorý vzal gitaru a naladil ju. Diabol zahral pár piesní a potom vrátil gitaru Johnsonovi, dávajúc mu vládu nad nástrojom. To bola v skutočnosti zmluva s diablom. Ako výmenu za svoju dušu, Johnson bol schopný vytvoriť blues, ktoré ho preslávilo.
Eric Clapton nazval Roberta Johnsona „najdôležitejší bluesový spevák, ktorý kedy žil.“
Aby sme si vedeli utvoriť aký taký obraz o jeho tvorbe, spomeňme len jednu pieseň.
Preslávil sa aj piesňou Me and the devil (Ja a diabol), kde sa okrem iného spieva:
|
Me and the Devil Was walkin' side by side Me and the Devil, woooo Was walking side by side And I'm going to beat my woman 'Til I get satisfied |
Ja a diabol, sme išli bok po boku ja a diabol, sme išli bok po boku, budem biť svoju ženu, Až kým ma to neuspokojí. |
O blues by sme mohli hovoriť veľa, uspokojme sa však zatiaľ s tým, že blues má svoj koreň vo vudu a vudu v pekle.
Povedzme ešte, že Elvis Presley, The Rolling stones, Led Zeppelin začínali ako bluesové skupiny.
Blues teda bola výhradne černošská záležitosť až sa niečo prihodilo. Prišli 50 roky 20. storočia a s nimi Bill Haley & His Comets a tiež Elvis Presley (47:38) - belosi, ktorí masovo spopularizovali černošskú vudu hudbu. Prelomili segregáciu v hudbe. Blues už nebol len záležitosťou černošských get, ale rozšíril sa po celej Amerike a do celého sveta, z blues sa zrodil rhythm & blues (RnB) a z neho neskôr rock and roll. O tom, že vudu sa z rocku nijak nevytratilo svedčí aj Little Richard, ktorý je už šesť dekád jednou z najvplyvnejších osobností hudobnej kultúry. O rock and roll-e povedal:
"Verím, že tento druh hudby je démonický. Veľa bubnovania v dnešnej hudbe je prevzaté z vudu. Vudu je hlavne o rytme a bubnovaní. Ak budete študovať hudbu a rytmus ako ja, zistíte, že táto hudba odvádza ľudí od Krista. (21:50) "
A potom 60. roky 20. storočia sú neodmysliteľne spojené so skupinou The Rolling stones (aj The Beatles, na to však nie je čas). Ani wikipedia sa netají tým, že Brian Johnes, zakladateľ skupiny The Rolling stones, vtelil vudu do rock & roll-u. V roku 1967 a 1968 navštívil kmeň Jajouka v Maroku. Jajouka je domorodý kmeň, kde sa udržal kult boha Pan (v skutočnosti démona) a pri jeho uctievaní sa používajú vudu rytmy. Vudu nahrávky, ktoré B.J. získal, boli inšpiráciou pre album Their Satanic Majesties Request (Požiadavka jeho satanského veličenstva, 1967) 33:19. Za zmienku ešte stojí to, že The Rolling stones sú autormi piesne: Sympathy For The Devil (Súcit s diablom)
Ukážka dokazuje prepojenie The Rolling stones s vudu:
https://youtu.be/YwQiUNEPb_M?t=41m15s
text časti piesne a preklad
|
Just call me Lucifer |
Prostě mi řikej Lucifer |
Hudobné štýly, ako blues, RnR, a rock, vudu nikdy neopustili, naopak umocnili ho.
Ako?
Dôležitý moment je zrod rytmickej gitary. Vudu rytmy sa už nemusia hrať iba na bubnoch, ako to robili starodávne pohanské kmene, ale aj na rytmickej gitare, bas gitare a bicích. Ale ani bicie už neboli to, čo kedysi. Bola totiž vyvinutá súprava bicích, ktorá umožňuje jednému človeku sedieť na niečom, čo sa v skutočnosti volá „trón“ a štyrmi končatinami dokáže hrať to, čo pred tým hral celý vudu kmeň.
Ak ste dočítali až sem a čítali ste pozorne, malo by byť jasné jedno: tu sa stala zjavnou vláda nového kráľa, ktorým je rytmus (zatiaľ s malým r). Dominuje v hudbe, a to nielen rockovej. Prečo? V ňom, v poznaní toho správneho rytmu totiž tkvie magická sila vudu. Slová piesní už nie sú to najdôležitejšie. Rytmu neslúži iba rytmická gitara, basgitara, bicie či iný nástroj. Rytmu slúži aj sám spevák svojim spevom. Presne tak ako pri vudu rituáloch. Z duchovného hľadiska slúži duchu, ktorého rytmus vyvoláva; od neho dostáva zvýšenie duševných a fyzických síl, napr. lepší hlas či nepochopiteľný fyzický výkon na koncerte. Je to to isté, ako tranz, o ktorom sme písali na začiatku v časti o Afrike. Je mnoho príkladov a vyjadrení spevákov, ktorí potvrdzujú, že častokrát to nie sú oni, kto predvádza ich vystúpenia na koncertoch, ale že sú médiom niečoho iného, čo im dáva nadzvyčajnú silu, či unikátny hlas.
Zhrnuté a podčiarknuté: pre moderné vudu rytmy platí, že to nie je záležitosť už iba bubnov či bas gitary, ale dokonca aj spevu. Áno, aj spievať sa dá rytmicky. Pre lepšiu predstavivosť je tu ukážka klasického rytmického spevu, ktorý je súčasťou mnoho vrstvového vudu rytmu. TU
Spevák slúži rytmu spevom, bubeník bubnom, gitarista gitarou, ale čím mu slúži verný fanúšik? Odpoveď je jednoduchá: Spevom a tancom. Ak sa poslucháč podriadzuje rytmu tak, že podľa neho skáče a zvíja sa, čiže tancuje vtedy do neho, po určitom čase, ktorý môže byť rôzny, vstupuje duch. To je podstata starých vudu rituálov, ktoré boli spomenuté na začiatku a to je podstata rockových, hip-hopových a iných koncertov, rovnako ako aj diskoték.
Po ovocí poznáte strom. (Mt 7, 16)
Pohanské rituály sú teda sprevádzané: 1. užívaním drog, 2. mnohovrstvovým bubnovaním a 3. častokrát končia hromadnými orgiami.
Nie náhodou vám to pripomína väčšinu diskoték, najmä v piatok a sobotu. Drogy, sex a rock & roll je to isté ovocie toho istého náboženstva, do tohto neo-pohanstva odpadáva veľká časť európskej mládeže a tzv. vlažní kresťania.
A kde je v tomto všetkom Rytmus s veľkým R?
Rep, ktorý vznikol neskôr ako rock, je len novodobá forma služby vudu rytmu.
Existuje totiž nielen rytmické spievanie, ale niečo, čo by som nazval rytmické recitovanie.
A repovanie je spôsob recitovania, ktorý sa podriaďuje rytmu, nie hocijakému ale tomu, čo má duchovnú moc z vudu. Naučiť sa repovať znamená podriadiť slovo tomuto rytmu. Samotný význam slov môže a nemusí byť dôležitý. Slová reperskej piesne sú dôležité na to, aby ešte viac umocnili rytmus. Čím viac slová umocňujú rytmus, tým je pieseň silnejšia.
Ukážka ako veľmi dôležitý je prízvuk a ako dramaticky mení povahu skladby je TU.
Rytmus síce je kráľ, zároveň je však verný poddaný vudu rytmu. Nie vďaka sebe, ale vďaka tomu, že sa stal jeho verným služobníkom, získal slávu a peniaze, a to je to veľké verejné tajomstvo: Nielen rock, ale aj rep majú svoju duchovnú podstatu, ktorá je od diabla.
Tragédiou je, že masy ľudí vôbec nevnímajú duchovný rozmer hudby, dokonca ani jej negatívny vplyv na morálku mladých. Kresťania by sa mali pýtať: Nebude to jedným zo znakov blízkeho príchodu antikrista, ktorému má predchádzať odpad od viery? (2 Sol 2, 4) Ak má totiž rock skutočne koreň v pohanstve a vudu, potom sme svedkami masovej manipulácie myslenia ľudí nie hocijakou, ale okultnou silou. Práve strata rozlišovania dobra od zla, Božieho od okultného je znakom pripravenosti ľudí prijať tohto človeka neprávosti. Kto totiž nevidí nič zlé na rockovej hudbe, celkom isto neuvidí nič zlé ani na antikristovi.